Úvod:
Namiesto návrhu a snahe Izraela sadnúť si za rokovací stôl sa Palestínska samospráva (PS) zrieka mierového procesu a púšťa sa do diplomatickej vojny proti židovskému štátu používajúc pritom tlak medzinárodnej komunity, aby nanútila Izraelu riešenie. Preto chce prezident palestínskej samosprávy Mahmúd Abbás požiadať OSN o uznanie Palestíny ako suverénneho štátu dňa 20. septembra 2011 na výročnom otvorení zasadania Valného zhromaždenia OSN v New Yorku (pozn. prekl.: neskoršie správy upresňujú tento dátum na 23.9.2011). Abbás osobne podá žiadosť do rúk generálneho tajomníka OSN Ban Ki-moona, ktorý ju následne doručí Bezpečnostnej rade OSN.

Vláda USA verejne vyhlásila, že bude takýto návrh v Bezpečnostnej rade vetovať. Stále je však potrebné vyvíjať tlak, aby trvala na svojom záväzku a aj aktívne kládla odpor prezentácii tejto požiadavky na samotnom zídení Valného zhromaždenia.

Ciele, ktoré palestínska samospráva touto deklaráciou sleduje, sú viaceré:

- medzinárodné hlasovanie za palestínsku štátnosť by posilnilo vyjednávaciu pozíciu palestínčanov s Izraelom, ak sa rozhodnú vrátiť k rokovaciemu stolu neskôr;

- už hlasovanie samotné nesie v sebe tiché obvinenie Izraela za to, že palestínčania doteraz nemajú svoj štát a vôbec sa nezmieňuje o tom, že Arabi sústavne, po dobu 80 rokov, odmietali početné ponuky ku založeniu svojho štátu. Ide tu skôr o súčasť širšej stratégie delegitimizovať a démonizovať Izrael;

- jednostranné vyhlásenie štátnosti poskytne Palestínčanom žiadanú legitimitu bez potreby úprimne sa angažovať v rokovaniach. PS sa tak vyhne požiadavke uznať existenciu Izraela ako národnej domoviny židovského ľudu;

- takáto deklarácia sa použije ako odrazový mostík k ďalším vyhláseniam proti Izraelu v OSN, orgánoch ľudských práv a na medzinárodnom súdnom dvore v Hágu.
 
Dôsledky pre Izrael:

- najvýznamnejšou výzvou pre Izrael v prípade medzinárodného uznania palestínskej štátnosti by sa stal fakt, že súčasne by došlo k uznaniu palestínskych pozícii na otázky vzťahujúce sa ku takzvaným konečným záležitostiam riešenia konfliktu. Odpovede na tieto otázky však mali byť dojednané skrze priame rokovania medzi stranami blízkovýchodného konfliktu. Následne sa môže OSN pokúsiť o snahu:

- tlačiť Izrael k návratu na hranice prímeria z roku 1949 (tzv. hranice spred r. 1967) bez výmeny území či rešpektovania demografických reálii izraelských sídlisk. Tieto hranice nazval Abba Eban (niekdajší veľvyslanec Izraela v OSN) "auschwitzkými hranicami" kvôli možnosti ich vojensky ubrániť, lebo stiahnutie sa na hranice
z roku 1949 by zúžilo šírku územia v jeho najkratšej časti len na 14 km. Rovnako by to znamenalo nútené vysťahovanie stoviek tisícov Izraelcov, ktorí žijú v rozsiahlych mestských častiach ako Ariel alebo Ma’ale Adumim;

- uznanie Jeruzalema ako hlavného mesta Palestínskeho štátu bez toho, že ani jeden člen medzinárodnej komunity neuznal Jeruzalem ako hlavné mesto Izraela, by znamenalo opätovné rozdelenie mesta na dve časti a prenechanie niektorých najsvätejších miest judaizmu a kresťanstva pod kontrolou nehostinnej islamskej entity. Prípadne by to znamenalo návrat k plánu rozdelenia krajiny z roku 1947, podľa ktorého spadá Jeruzalem pod medzinárodný vplyv;

- tlačiť Izrael do toho, aby akceptoval prílev takmer štyroch miliónov utečencov, ktorí už generácie hľadajú "právo návratu", do svojich domovov na území patriacom Izraelu a týmto aktom podkopávajú židovský charakter štátu Izrael;

- zmieriť sa s existenciou nestabilného susedného štátu, kde vládnu dve strany; Hamas, ktorý je teroristickou organizáciou s deklarovaným cieľom zničiť Izrael, pričom Irán Hamasu poskytuje financie, trénink a dodávky zbraní;

- povedie to k narastajúcej delegitimizácii a démonizácii Izraela i napriek tomu, že jeho vláda hľadala seriózne priame a nepredpojaté rozhovory za obdobie posledných dvoch rokov, ďalej znížila obmedzenia pohybu na Západný breh a uvalila nevídané desaťmesačné zmrazenie výstavby v existujúcich sídliskových oblastiach.

Dôsledky pre Palestínčanov:

- možný pokles medzinárodnej finančnej podpory z USA a EÚ a riziko straty veľkej humanitárnej pomoci OSN palestínskym "utečencom" na území Gazy. Tieto finančné dávky sú prevažne založené na predpoklade, že palestínska občianska spoločnosť nie je schopná vlastnej podpory a jej obyvateľstvo je "bez štátu" kvôli izraelskej "okupácii". Tieto predpoklady by boli podkopané vyhlásením štátnosti a akékoľvek následné škrty medzinárodnej finančnej pomoci by mohli viesť k zintenzívneniu nepokojov na palestínčanmi kontrolovaných územiach;

- existuje reálna možnosť, že ak by došlo k vyhláseniu štátnosti, čoskoro vypukne občianska vojna. Hamas ovládajúci územie pásma Gazy neuzná M. Abbása za prezidenta spojeného Palestínskeho štátu. Abbás dnes riadi vládnucu stranu Fatah, ktorá spravuje územie Západného brehu. A v skutočnosti Abbás nemá ani veľkú demokratickú legitimitu pre svoj úrad, nakoľko sa zodpovedá Palestínskemu valnému zhromaždeniu, ktoré sa však nestretáva. Opakovane zrušil voľby, pričom predĺžil svoje zotrvávanie v úrade. Podľa platnej palestínskej ústavy je všetko takéto konanie ilegálne;

- ďalšia možná eskalácia konfliktu kvôli odmietaniu Hamasu prijať akúkoľvek formu palestínskej štátnosti, ktorá nebude v sebe zahŕňať likvidáciu existujúceho štátu Izrael.

(zdroj ICEJ USA - Guide to the unilateral Palestinian Declaration of Statehood, 11.9.2011)

Vytlač    Pošli priateľovi